V nasledujúcom rozhovore Vás zoznámime s pánom Jaroslavom Bartoněkom, ktorý bol jedným z lídrov dostihového športu v Topoľčiankach. Počas jeho pôsobenia sa vtedajší Plemenársky podnik Topoľčianky dostal do povedomia na scéne prekážkových dostihov hlavne menom HANAČKA. Pán Bartoněk bol jej jazdcom aj trénerom, ktorý ju priviedol až do Veľkej pardubickej steeplechase.
Ako si spomínate na svoje jazdecké začiatky?
Moje prvé kontakty s koňmi sa odohrali hlavne vďaka môjmu strýkovi, ktorý mal ťažné kone a po fajronte ma vždy na nich chvíľu povozil. Od svojich 15 rokov som sa zaujímal o dostihové kone, otec ma však nechcel pustiť do školy v Kladruboch, tak som mohol behávať dostihy len ako amatér. V roku 1972 sa mi podarilo získať titul šampióna amatérov na prútených prekážkach. Keď sa mi začalo dariť, povedal som si, že by bola škoda nerobiť to profesionálne a tak som sa prihlásil na školu v Šali. Neskôr som diaľkovo zmaturoval na SPTŠ v Zlatých Moravciach a absolvoval som trénerskú školu v Boskoviciach. Mojim trénerom bol v Olomouci Quido Neuberg. Spolu s ním sme sa pravidelne zúčastňovali dostihov v Topoľčiankach, kde sa mi zapáčilo a v roku 1974 som sa rozhodol zamestnať sa tu pri dostihových koňoch.
Moje prvé kontakty s koňmi sa odohrali hlavne vďaka môjmu strýkovi, ktorý mal ťažné kone a po fajronte ma vždy na nich chvíľu povozil. Od svojich 15 rokov som sa zaujímal o dostihové kone, otec ma však nechcel pustiť do školy v Kladruboch, tak som mohol behávať dostihy len ako amatér. V roku 1972 sa mi podarilo získať titul šampióna amatérov na prútených prekážkach. Keď sa mi začalo dariť, povedal som si, že by bola škoda nerobiť to profesionálne a tak som sa prihlásil na školu v Šali. Neskôr som diaľkovo zmaturoval na SPTŠ v Zlatých Moravciach a absolvoval som trénerskú školu v Boskoviciach. Mojim trénerom bol v Olomouci Quido Neuberg. Spolu s ním sme sa pravidelne zúčastňovali dostihov v Topoľčiankach, kde sa mi zapáčilo a v roku 1974 som sa rozhodol zamestnať sa tu pri dostihových koňoch.
S kým ste v Topoľčiankach trénovali a akým spôsobom?
Mojim oficiálnym trénerom bol František Hrúzik, s ktorým som trénoval hlavne na prekážkach. Väčšinou sme ale dostihové kone pripravovali hlavne s Jozefom Hasprom.
V Topoľčiankach je ideálne prostredie na trénovanie koní do prekážkových dostihov. Sú tu kopcovité terény. Ja osobne si neviem predstaviť trénovanie koňa pre steeplechase v Bratislave, kde je samá rovina. Cez leto sme chodili hlavne do terénov a v zime sme trénovali väčšinou v hale, kde sme aj skákavali.
V tejto dobe ste jazdievali aj so súčasným riaditeľom NŽ Topoľčianky, Michalom Horným.
Áno, spolupracovali sme 7 rokov. Spolu sme behávali, keď sme museli chudnúť. Vtedy sa v zimnom období jazdili dostihové kone ráno od 4:30 do 7:00., potom už prišli do haly remonty. V lete každý deň ráno od štvrtej. Po mojom odchode Michal skončil s prekážkovými dostihmi a dal sa na parkúr. Za mojich čias „privoňal“ k dostihovému športu aj riaditeľ bratislavského závodiska – JUDr. Marián Šurda. Teraz sem tam žartujem, že som vychoval dvoch riaditeľov – ale samozrejme každý si cestu k tomu vyšlapal sám.
Aká bola Vaša dostihová kariéra?
Zúčastnil som sa trikrát Veľkej pardubickej zakaždým s iným koňom. Taxis bol vtedy oveľa ťažší ako dnes a na tom som väčšinou aj skončil. Pripravil som pár dobrých koní – Sabenu, Nippona, Sidušku, Lenta. Najviac hrdý som na Hanačku. Vyhrala dvakrát Veľkú starohájsku aj Veľkú bratislavskú cenu – tu sa jej darilo držať prvenstvo medzi slovenskými koňmi až do vlaňajšku. Len minulý rok totiž vyhral tento dostih opäť kôň v slovenskom tréningu. V Slušoviciach drží rekord na 4000 m dodnes. Mal som ju jazdiť aj vo Veľkej pardubickej, ale v jednom z dostihov pred Veľkou som mal nehodu s Marcelínou a zlomil som si kľúčnu kosť. Hanačku potom jazdil Jiří Kasal, v dostihu však spadli už na druhom skoku a dostih nedokončili. Hanačka odišla ako 8 ročná do chovu – chceli od nej žriebä. Keby neodišla, zostal by som v žrebčíne asi dlhšie. Potom som ju chodil ešte často pozerávať.
Teraz žijete v Nemecku, čo Vás tam priviedlo?
Z Národného žrebčína som neskôr odišiel k dostihovým koňom na družstvo v Topoľčiankach. Tam sa kone potom rušili – nemalo to budúcnosť. Mal som v pláne ísť do Nemecka nabrať skúsenosti a potom sa vrátiť na Slovensko ako dostihový tréner. Stretol som tam však svoju terajšiu manželku a už som odtiaľ neodišiel. Dohromady nás dal môj kôň Ring, ktorého som si kúpil z družstva a doviezol do Nemecka. Jej sa veľmi páčil. Máme ho dodnes, má 24 rokov, je zdravý a občas si na neho ešte aj sadnem. Nemci mi nechcú veriť, že je taký starý, tvrdia, že má falošné papiere, lebo vyzerá na 6-7 rokov.
To k nemu musíte mať zvláštny vzťah.
To mám. Pomáha mi dostať sa z mojej choroby – nedávno mi totiž diagnostikovali vážne ochorenie. Keď vidím aký je Ring plný zdravia a elánu tak mi to veľmi pomáha a stavia ma to na nohy. Môj boj s touto chorobou je ako moja veľká steeplechase. Pokiaľ Hanačka nespadla, tak vyhrala. A ja viem, že nespadnem.
- Hanačka s J. Bartoněkom Hanačka s J. Bartoněkom
- Hanačka po víťazstve Hanačka po víťazstve
- Víťazná Hanačka Víťazná Hanačka
- Miláčik domáceho publika Miláčik domáceho publika
- Nippon Nippon
- Sabena s J. Bartoněkom Sabena s J. Bartoněkom
View the embedded image gallery online at:
https://en.nztopolcianky.sk/informacie/clanky/274-jaroslav-bartonk-legenda-dostihoveho-portu-v-topoiankach#sigProIdf3cc941a0d
https://en.nztopolcianky.sk/informacie/clanky/274-jaroslav-bartonk-legenda-dostihoveho-portu-v-topoiankach#sigProIdf3cc941a0d